„Každá motivácia je poznačená

nekonečnou Sizyfovskou dilemou.“

Táto jednoduchá veta stojí v centre môjho článku, v ktorom by som sa chcela zaoberať týmto problémom. Personálne oddelenia si totiž stále častejšie kladú otázku: Ako docieliť, aby naši pracovníci boli úspešnejší a motivovanejší? Pomôžu odmeny? Ako často? A čo ak doterajšie odmeny nebudú viac stačiť? Nastúpia potom nové, vyššie odmeny?

Stimulátory

Stimulátory sú vlastne pekný príklad reálne existujúceho motivačného systému. Ešte pred pár rokmi sa jednalo hlavne o „jednoduché“ rekreačné cesty, dnes sa očakávajú už cesty okolo sveta, aby boli pre zamestnancov atraktívne a spôsobili očakávanú motiváciu.

Čo sa ale stane, ked aj takáto ponuka stratí svoje čaro? Bude to potom cesta na mesiac? Otázka, ktorá sa pri týchto úvahách vynára, znie: Je možné zvyšovať motiváciu len za cenu permanentného hľadania nových motivátorov? Pokiaľ je to tak, zmení sa odmeňovanie pomaly na uplácanie pracovníkov. Vznikne očakávanie, že za rovnaké výkony sa bude stále viac a viac odmeňovať. Čo sa ale stane, ked odmena niekedy „vypadne“, alebo bude nižšia, ako sa čakalo?

Požiadavky na stimulačné programy sa každým rokom stupňujú, zatiaľčo úžas z týchto „úplatkov“ stále klesá.

V skratke: za menší výkon je treba ponúknuť pracovníkovi stále viac. U pracovníkov sa potom vynárajú takéto otázky: „Koľko na mne ten podnik zarába, alebo koľko peňazí mi upiera, keď si môže dovoliť také stimulátory?“ Otázne je, či takéto úvahy potom pôsobia motivačne.

Úpadok motivácie

Americký socio-psychológ Alfie Kohn vyvrátil základnú poučku. Tvrdí, že motivácia prostredníctvom odmien („úplatkov“) rýchlo vymizne. Z toho vyplýva, že pracovníci, ktorí získali prácu pre odmenu čoskoro stratia záujem na práci, stanú sa nespokojní a v konečnom dôsledku dosiahnu nižší výkon ako pracovníci inak motivovaní. Môžeme teda vidieť, že ľudia už viac nerobia veci preto, že ich považujú za zmysluplné, ale preto, že úlohu zmyslu v tomto prípade preberá odmena. Každé nadšenie pre nejakú úlohu sa stane ničím práve vďaka týmto odmenám. Stimulátory deformujú ľudí, pretože sa im už nejedná o vlastné konanie, ale predovšetkým o následnú odmenu.

„Každé motivovanie ničí motiváciu!“ Pracovníkov už ani nenapadne niečo robiť preto, že by chceli. Motivovanie (napr. stimulátory) robí z dobre motivovaných pracovníkov demotivovaných. Dodatočné motivovanie vyvoláva teda vlastne to, čomu chcelo zabrániť: a to demotiváciu a neustále očakávanie odmeny.

Peniaze ako motivátor

Peniaze ako motivátor sú stále viac zatláčané do úzadia. Peniaze už viac nestačia na to aby sme prehladli také problémy ako chýbajuci zmysel práce, nízka voľnosť, zlá podniková klíma, nespokojnosťdemotivujúca podniková kultúra. Peniaze sú síce naplasť na mnohé, ale nedokáže motivovať k stále lepším výkonom.

Naproti tomu tu chýba významnosť danej pracovnej úlohy, chýba výzva pre pracovníkov a preto určite takýto podnik niektorí aj vysoko motivovaní pracovníci skôr či neskôr opustia. Môže prísť tiež k určitému druhu „negatívneho výberu“ - kvalifikovaní pracovníci opustia firmu, pretože hľadajú zaujímavé pracovné úlohy. Niektorí pracovníci, ktorí by za svoj výkon v inej spoločnosti neboli nikdy tak dobre zaplatení, zostávajú v podniku, čo sa ale tiež negatívne prejaví na image spoločnosti.

Ako sa teda dá tento vývoj – táto nikde končiaca špirála zastaviť? Pomohlo by radikálne odbúranie tohto tradičného spôsobu motivovania, ktoré vlastne ničí práve to, čo by malo chrániť?

Autor: Brigitte Reiter

Preklad: z časopisu cvičnej firmy na Univerzite v Linci v Rakúsku preložila Eva Zapletalová